Paličkovanie
Hlavná stránka
Tak, ako sa presne nevie, kedy, ako a kde na svete sa objavila zaujímavá a pomerne zložitá
u nás je vznik a najstaršie obdobie paličkovania ukryté v tmách nepoznania. Prvé historické
pramene o čipkárstve na Slovensku máme až zo 16. storočia,1 keď už bolo pomerne rozvinuté,
a práve preto možno predpokladať, že jeho vznik siaha hlbšie do minulosti.
Najstaršie slovenské čipky, v porovnaní s historickým materiálom okolitých národov, sú
dôkazom, že vývin čipkárstva na našom území nebol jednoduchý, priamočiary. Na kultúru
jeho obyvateľov mali vplyv bohaté kontakty so susednými aj vzdialenejšími krajinami. Veď
uprostred Európy sa križovali rôzne obchodné cesty. Na najstarších slovenských čipkách
možno pozorovať podobnosti s českými, nemeckými, ruskými, poľskými, ale aj talianskymi,
belgickými, španielskymi, chorvátskymi, najmä dalmátskymi čipkami.2
Veľký vplyv na rozvoj čipkárstva na Slovensku mala nesporne nemecká banícka kolonizácia
v 16. a 17. storočí. Ženy baníkov boli nútené najmä v krízových obdobiach tohto zamestnania
zúčastňovať sa tiež na získavaní obživy pre rodinu. Baníci nevlastnili pôdu, a preto ženy, ale
neraz aj muži, sa zaoberali domácou výrobou a predajom čipiek. Čipkárstvo v baníckych
oblastiach nadobudlo špecifickú, svojráznu podobu a nemalou mierou ovplyvnilo Čipkárstvo
roľníckych oblastí. Bližšie sa o ňom zmienime v kapitole o čipkách z baníckych osád.
Chorvátskymi, najmä dalmátskymi prvkami obohatili slovenskú čipku pravdepodobne chor-
vátski prisťahovalci. Ruské a poľské prvky sa k nám dostali v hraničných oblastiach
prirodzenou výmenou kultúrnych hodnôt susediaceho obyvateľstva. Podobne to bolo aj
s českou čipkou; jej vplyv na slovenské Čipkárstvo bol najväčší - úmerný veľkosti kontaktov
so Slovenskom. Španielske a talianske čipky sa k nám dostali v 17. až 19. storočí vplyvom
mestských bohatých rodín, ktoré si ich objednávali v Španielsku a v Taliansku, prípadne si
pozývali aj čipkárky z týchto krajín, aby vyhotovili potrebné množstvo
mešťanov, alebo si ich kupovali vo Viedni.3 Ženy z okolia Jablonke si jemné tylové čipky
objednávali v Belgicku.4 čipiek pre dámy a ženy.
K rozvoju čipkárstva na Slovensku prispelo nemalou mierou aj pozamentárske remeslo,
ktoré už v 17. storočí zapájalo do výroby čipiek veľký počet žien.5
Hoci na slovenské Čipkárstvo v tých časoch pôsobilo veľa podnetov z cudziny, slovenské
čipkárky nikdy nezostali len pri cudzích vzoroch, ale ich pretvárali a obmieňali podľa
vlastného vkusu a potrieb. Najmä čipky roľníckeho obyvateľstva vyrábané pre vlastnú potrebu
na ľudový, najmä sviatočný a obradový oďev a bytové textílie, dosiahli nebývalú krásu
a nevšednú rozmanitosť. Plietli ich husto, obyčajne z hrubšieho materiálu, s množstvom
náročných väzieb; poväčšine boli pestré, aby ladili s výšivkou a materiálom ľudových odevov.
Banícke čipky robené na zárobok zväčša pre mestské obyvateľstvo boli redšie, menej pestré,
obyčajne biele alebo krémové.
V 18. storočí čipky na Slovensku dosahovali už vysokú estetickú i technickú úroveň, ž tohto
obdobia sú správy, že ich predávali čipkári - priekupníci z Ľupčianskeho panstva (teraz
Slovenská Ľupča, okr. Banská Bystrica) i zo zvolenskej župy na Dolnú zem, do Chorvátska,
Slavónie, Sedmohradska.6 Slovenské Čipkárstvo sa tak stalo významným príspevkom
k formovaniu odevnej a textilnej kultúry na širšom európskom území.
Následkom zmien v odievaní a zavedenia strojovej výroby v prvej polovici 19. storočia sa
záujem o ručne pletenú čipku podstatne znížil. Kvantitatívny úpadok slovenského čipkárstva
sa prejavil aj v technickej kvalite a estetickej úrovni.
V druhej polovici 19. storočia využila rakúsko-uhorská vláda v snahe riešiť zložitú
hospodársku situáciu najmä v baníckych oblastiach, kde bývala častejšia nezamestnanosť,
vzrastajúci záujem o ľudovú kultúru, a najmä ľudové umenie, a začala zakladať strediská na
výskum a pozdvihnutie ľudovej výroby.7 V roku 1882 vznikol Čipkársky ústav v Kremnici,
ktorý založil dielne v Soľnej Bani, v Banskej Hodruši, Piargoch (dnes Kremnické Bane),
v Starých Horách, Lúčkach pri Kremnici, Kunešove, v Krahulciach; rok pôsobila škola
paličkovania v Turčeku. V dielňach sa vyučili čipkárky pod vedením dielovedúcich, ktoré sa
zdokonalili v špeciálnych kurzoch a na študijných cestách v Budapešti, Idrii (dnes banícke
mestečko na území Juhoslávie), v Cubľani a v Sasku.8 Učiteľky čipkárskeho ústavu pracovali
aj ako inštruktorky na dedinách pre spolok Izabella, ktorý vznikol roku 1895 v Bratislave
a trval až do 1. svetovej vojny. Jeho úlohou bolo zriaďovať na dedinách vyšívačské a čipkárske
dielne.9 Spolok mal pre zachovanie a rozvoj ľudovej výroby na Slovensku veľký význam, bol
však v maďarských rukách a, žiaľ, slovenské umenie propagoval a rozširoval nie ako slovenské,
lež ako hornouhorské.10
Koncom 19. storočia podnietilo množstvo výstav ľudového umenia (v Martine 1887,
v Moskve 1857, v Prahe 1895, vo Viedni 1873 a inde), na ktorých si čipky a výšivky zo
Slovenska získali veľké ocenenie, zvýšený záujem o ne. Vyžiadalo si to ďalšie organizovanie ich
výroby a predaja. Najprv sa jej venovali len jednotlivci (A. Kmeť, P. Socháň, K. A. Medvecký
a iní), neskôr, po roku 1900, prevzal spolok Živena túto úlohu. Ukázalo sa však, že treba
samostatné stredisko, a preto založili účastinársku spoločnosť Lipa. V roku 1910 vzniklo
v Skalici aj Družstvo pre speňaženie domáceho ľudového priemyslu, ktoré zaniklo roku 1946.
Obidve inštitúcie zamestnávali vyšívačky a čipkárky na Slovensku. Za prvej ČSR starostlivosť
o ľudovú umeleckú výrobu prevzala účastinárska spoločnosť Detva a správu štátnych
čipkárskych dielní v dvadsiatych rokoch Štátny školský ústav v Prahe."
Koncom tridsiatych rokov 20. storočia, po prerušení činnosti Štátneho školského ústavu
v Prahe, ujala sa organizovania ľudovej umeleckej výroby na Slovensku E. Markova, ktorá sa
spolu s E. Jurekom významne zaslúžila o založenie Spolku pre zveľaďovanie domáckej výroby
na Slovensku (1939) so sídlom v Bratislave. Spolok prevzal aj starostlivosť o čipkárske dielne.12
Ema Markova vykonala pre zachovanie a zveľadenie čipkárstva na Slovensku veľký kus
práce nielen z organizačnej, ale aj z odbornej stránky. Sama viac ako 15 rokov zbierala
dokumentačný materiál, študovala ho z hľadiska historického vývinu, aj z technologickej
i výtvarnej stránky, vytvorila vzorník slovenských čipiek, urobila ich základné triedenie, určila
regionálnu typológiu. Poznatky zhrnuté v diele Slovenské čipky sú dodnes jedným zo
základných prameňov pre poznanie slovenského čipkárstva. Pri svojej práci E. Markova
vychádzala z presvedčenia, že len jeho dôkladné poznanie umožní riadiť a organizovať výrobu
tak, aby bola pokračovaním slovenských ľudových traďícií. Pričinila sa o výtvarnú renesanciu
slovenskej účelovej čipky, lebo odmietla cudzie motívy a výrobu orientovala na domáce ľudové
vzory a techniky charakteristické pre konkrétne regióny Slovenska.l3
Hoci činnosť Spolku pre zveľaďovanie domáckej výroby na Slovensku zohrala veľkú úlohu,
predsa nebol tento spolok jediný, ktorý sa zaoberal zachovávaním a zveľaďovaním ľudovej
výroby. Práca na tomto poli nebola jednotná. Vykonávala sa na družstevnom, spolkovom
a akciovom základe. Do popredia silne vystupoval sociálno-ekonomický význam ľudovej
umeleckej výroby. Až po 2. svetovej vojne sa starostlivosť o ľudovú umeleckú výrobu zjednotila
založením Ústredia ľudovej a umeleckej výroby (1945). Tu sa od roku 1945 organizovala
výrobaformou družstiev. V starostlivosti o čipkársku výrobu prevzalo družstvo Kroj úlohy Spolku
pre zveľaďovanie ďomáckej výroby na Slovensku.
Kultúrnu funkciu ľudovej výroby zdôraznilo až začlenenie Ústredia ľudovej a umeleckej
výroby roku 1954 do rezortu Ministerstva kultúry, ktoré sa stalo jeho priamym riadiacim
orgánom. Ústredie zároveň premenovali na Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV). Zákon
č. 4/58 Zb. SNR o ľudovej umeleckej výrobe a umeleckých remeslách uložil tejto organizácii
úlohu starať sa o ľudovú umeleckú výrobu tak, aby plnila svoju kultúrnu a spoločenskú
funkciu ako súčasť národnej kultúry, ktorú treba podporovať a zveľaďovať. Bola to významná
úloha v období, keď socializácia a inďustrializácia ďediny značne pokročila a v ďalších rokoch
pokračovala ešte rýchlejším tempom, čo malo za násleďok rýchly rozpaď traďičnej kultúry na
viďieku a neobišlo ani oblasť čipkárstva. Aj pre toto oďvetvie ľuďovej výroby sa ÚĽUV stalo
hlavný usmerňovateľ. Ostatné organizácie a ďružstvá sa zamerali len na banícke oblasti, kde
boli dobré podmienky vytvoriť výrobné stredisko s väčším počtom technicky zdatných
čipkáriek, poväčšine vyučených v bývalých čipkárskych dielňach.
Vďaka spomínanej výskumnej práci ďr. E. Markovej, ktorá v nej pokračovala aj v UĽUVe,
nebolo príliš ťažko zorganizovať výrobu v hlavných čipkárskych strediskách - v Starých
Horách a okolitých osadách, v Španej Doline, Hodruši, Solivare. Náročnejšie bolo obnovovať
a rozširovať čipkársku výrobu aj v tých roľníckych oblastiach, kde bola čipka funkčne spojená
s ľudovým odevom a ktorého zánik spôsoboval aj úpadok a zánik čipkárstva.
Už roku 1955 mal ÚĽUV čipkárky aj v Levoči, Gočove, Rejdovej, Troch Sliačoch, Pate,
Šoporni, Slovenskom Grobe, Hlbokom a v Bratislave.14 Predsa však zostali regióny, kde už
nebolo možné obnoviť čipkárstvo napriek tomu, že v minulosti dosahovalo vysokú úroveň so
svojimi špecifickými znakmi. Postupne zanikali aj tie strediská, kde sa v prvých rokoch
ÚĽUVu darilo výrobu udržiavať - Hlboké, Gočovo, Soporňa, Sliače. Pracovníci ÚĽUVu stáli
pred zložitou úlohou, ako v čo možno najväčšej miere zachovať a využiť tradičné slovenské
čipkárske technické postupy i vzory, aby sa stali súčasťou modernej kultúry. Výroba čipiek
prechádzala vývojom, ktorý sa prejavil zmenou ich účelovosti. Celočipkové prikrývky
i metrové čipky boli žiadané, ale o krojové súčiastky, napr. o paličkované čepce, bol.
prirodzene, len malý záujem. Bolo treba hľadať nové formy, ako využiť tradičné vzory
i čipkárky, ktoré by ich dokázali realizovať. Do roku 1959 riešila tieto problémy v ÚĽUVe A.
Drobová. Zaslúžila sa o zachovanie hlbockej čipky tým, že ju v rokoch 1956 až 1959 naučila
paličkovať ženy v Starých Horách. Po nej prevzala starostlivosť o čipkárske odvetvie B.
Janeková, ktorá ho vedie dodnes. Obohatila sortiment dekoratívnymi bytovými doplnkami
- závesmi, obrazmi, rozpracovala tradičné motívy v návrhoch na obrusy, stolové prestierania,
prikrývky i čipky na použitie v súčasných módnych odevoch. Obnovila výrobu vláčkovej čipky
v Nových Sadoch (okr. Nitra) a v Bukovci (okr. Senica).l5 Ústredie ľudovej umeleckej výroby
organizovalo kurzy výroby čipiek z oblastí, kde sa už prestalo paličkovať, alebo hrozil úplný
zánik výroby tradičnej regionálnej čipky. V roku 1961 v Starých Horách viedla kurz gemerskej
čipky majsterka 2ofia Vilimová z Rejdovej. Rovnako sa tu niektoré ženy naučili pod vedením
B. Janekovej paličkovať aj novohradskú čipku. Mária Zemková viedla roku 1962 v Španej
Doline kurz šopornianskej čipky. Čipkárku Alžbetu Vaškovú zo Solivaru (dnes súčasť Prešova)
vyslalo ÚĽUV v rokoch 1961 až 1963 na štipendijné štúdium do Školského ústavu umeleckej
výroby v Prahe. Po zdokonalení v tomto Ústave sa stala vedúcou čipkárskeho strediska a viedla
aj čipkársky krúžok detí pri základnej škole v Solivare.
Rekonštruovanie a prenášanie výroby čipiek z oblastí so zaniknutým paličkovaním do
oblastí so živým čipkárstvom prináša so sebou zmeny jednak tradičnej regionálnej čipky,
jednak zmeny v čipkárstve novej oblasti, do ktorej sa výroba preniesla. Čipkárky si
prispôsobujú technické postupy svojim návykom a aj na čipky, ktoré sa plietli bez predlohy
alebo len s nevýrazne vyznačenou hlavnou líniou, používajú teraz presné formy, čím sa aj
charakter čipky do určitej miery mení. Nové vzory si čipkárky rady osvojujú a často ich
obmieňajú podľa vlastných predstáv. Hoci takto čipky neraz strácajú regionálny charakter,
predsa sú nové tvary z výtvarnej i technickej stránky pre súčasné slovenské čipkárstvo
prínosom.
Hoci ÚĽUV má v súčasnosti najväčší vplyv na rozvoj čipkárstva na Slovensku, nezahŕňa
celú čipkársku produkciu. Aj keď z kvalitatívnej i kvantitatívnej stránky zaberá malé miesto,
predsa tu treba spomenúť výrobné družstvo Vzor vo Zvolene, ktoré sa venuje najmä výrobe
obrusov a prestieraní so špaňodolinskou čipkou.
Okrem organizovaného čipkárstva na Slovensku najmä v 80. rokoch možno pozorovať
všeobecný zvýšený záujem o tento druh ručnej práce. Šíri sa prostredníctvom krúžkov pri
osvetových strediskách a domoch kultúry, pri Zväze žien a iných organizáciách. Dnes paličkujú
ženy aj tam, kde bola táto technika v minulosti neznáma. Mnohí jednotlivci sú samoukovia.
Využívajú knihy a časopisy, ktorých je však stále nedostatok a ani z kvalitatívnej stránky
nemôžu uspokojiť záujemcov. Pre malú dostupnosť študijného a porovnávacieho materiálu
širokej verejnosti je súčasná neorganizovaná výroba z výtvarnej i technickej stránky na
pomerne nízkej úrovni, hoci z kvalitatívnej stránky má v posledných rokoch stúpajúcu
tendenciu.
Text je použitý z knižky : Veronika Géciová-Komorovská, Slovenská ľudová paličkovaná čipka